Čaro činkární
Každá ozajstná činkáreň má okrem náležitého železa i svoje osobité kúzlo, ničím nezameniteľnú atmosféru. Tá dokáže mocne motivovať do tvrdej práce. Svoje spomienky na túto tému by zrejme mohlo porozprávať mnoho našich čitateľov…
Mne trvalo dosť dlho, kým som sa dostal do ozajstnej činkárne, možno preto si to dodnes tak veľmi vážim. Ako tínedžer som v prvej polovici 60. rokov začal dvíhať po domácky vyrobené činky v lete v záhrade a na dvore nášho dedinského domu; v zime som sa potom so svojím primitívnym náradím a náčiním presťahoval do šopy…
Neskôr, po príchode na vysokú školu do Bratislavy, sme sa na internáte v Mlynskej doline dali ako ľudia rovnakej krvnej skupiny rýchlo dokopy. Asi stovka nadšencov (kondiční kulturisti, atléti, prví lifteri a karatisti) si vybudovala improvizovanú posilovňu v nevyužívaných priestoroch prvého bloku. Na „Mlynoch“ som po majstrovstvách Československa v Brne v roku 1969 organizoval a moderoval i exhibičné vystúpenie pretekárov TJ Vinohrady Bratislava. Po ňom mi vtedajší šéf tohto oddielu Ľubo Kadlec navrhol, či nechcem trénovať v lepších podmienkach a v stmelenom kolektíve u nich, v pivnici na Steinerovej ulici (dnes Krížna). Tak som sa v roku 1970 dostal do ozajstnej hardcore činkárne, ktorá bola v tých časoch nielen jedna z najlepšie vybavených v celom Československu, ale v priebehu ďalších dvadsiatich rokov obsadzovala popredné priečky v rebríčku oddielov podľa úspešnosti na súťažiach. Partia chlapcov ju kedysi založila pod názvom Arthur Harris Club. (Podľa čierneho amerického kulturistu, ktorý vraj trénoval – podržte sa – až osem hodín denne.) Čoskoro som začal tiež súťažiť, zároveň som sa stal aj trénerom a predsedom oddielu. (Tento post som práve prednedávnom odovzdal svojmu bývalému zverencovi a dnešnej „duši“ klubu Janovi Kovalčíkovi).
V pivničnej činkárni na „Steinerke“ vyrástli onoho času silné a výrazné osobnosti, ktoré nepochybne hnalo i súperenie, dominovala však žičlivá atmosféra vzájomnej výmeny skúseností, pomoci a fandenia tým druhým. Bolo to nezabudnuteľné obdobie môjho života. Koncom 70. rokov sme sa potom museli provizórne presťahovať do domčeka pri štadióne Vinohradov na Prešovskej ulici (dnes tam už stojí Billa), neskôr do bývalej práčovne na Muškátovej ulici v Ružinove. Tá „padla“ iba chvíľu pred starým režimom, ale onedlho sme už mali, spolu s džudistami, priestory v novom objekte na Sokolskej ulici, kde fungujeme dodnes. Aj to už je vyše dvadsať rokov, ale kondične si tam stále chodia zacvičiť i ďalší „pivničiari“ z éry „Steinerky“ – Jano Kovalčík, Rudo Kordoš, Dušan Holko i ďalší veterán Laco Meško, kde-tu sa objaví aj Maňo Juráš. Hardcore ducha v tréningu dnes podnecuje svojím príkladom predovšetkým súčasný úspešný reprezentant Majo Čambal a partia okolo neho…
Tradičné a klasické čaro činkárne Vinohradov stále žije. Netvrdím, že je to stále ničím nerušená idyla. Kým my zo starej školy tam chodíme ako do chrámu, ďalšie generácie inklinujú skôr k prístupu a správaniu sa, ktoré dnes vidia v komerčných fitkách…
A ako je to u vás, priatelia? Napíšte nám do redakcie svoje skúsenosti, radi si ich prečítame!