Bozk pre hada

Impozantná silueta Vysokého Atlasu.

V zemi obchodníkov

Každý máme svoje mánie. Tou mojou je, že keď už som v cudzom meste, rád by som navštívil miestne pamätihodnosti. Ak aj nie všetky, tak aspoň tie najvýznamnejšie. V Marakéši je takou námestie Djemaa el-Fna, ktoré opisuje v superlatívoch každý turistický bedeker. Nuž a keďže mi to časový harmonogram šampionátu umožnil, vydal som sa ho hľadať.

Z hotela som sa odviezol taxíkom do centra mediny, ako je označovaná stará časť mnohých severoafrických miest, ktoré stavali Arabi už od 9. storočia. Čítal som, že typická medina je opevnená, tvorí ju bludisko úzkych uličiek, niekedy dokonca zastrešených a položených v niekoľkých poschodiach nad sebou. Vzápätí som sa o tom mohol presvedčiť na vlastne oči. Maroko bolo v rokoch 1912 až 1955 francúzskym protektorátom. Najmä vo veľkých mestách tak veľa obyvateľov – okrem úradnej arabčiny – hovorí plynule francúzsky. Taxikár ma síce výbornou francúzštinou uistí, že námestie je len niekoľko stovák metrov priamym smerom, no už po chvíli sa beznádejne strácam v spleti uličiek…

Mesto má skutočne neopakovateľnú atmosféru. Ulice v centre patria všetkým. Pomedzi autá sa prepletajú ľudia na mopedoch, ktoré sú obľúbeným dopravným prostriedkom miestnych. Nie je nezvyčajné vidieť na malej motorke celú rodinku, žena sa pridržiava šoféra a v plachtičke na chrbte má malé dieťa. Motorkárom sa zase pletú do cesty oslíky so svojimi preplnenými káričkami či kone s kočmi prevážajúce turistov. A, samozrejme, všadeprítomní chodci. Na prvý pohľad totálny zmätok.

Na námestí Djemaa el-Fna panuje čulý ruch.

 Námestie mŕtvych

K námestiu Djemaa el-Fna je to naozaj len pár desiatok metrov. Kým tam dôjdem, napriek svojmu najlepšiemu presvedčeniu upadám ešte raz do osídiel miestneho biznisu. Tentoraz je to obchodník s kobercami. Úslužne – ako inak – má pozve do svojho obchodu. Vchádza sa doň priamo z ulice, po točitých schodoch zostúpime do suterénu. Štíhly chlapík s úzkou tvárou, tenkými čiernymi fúzikmi, oblečený v splývavom bielom burnuse ma ubezpečuje, že ten najlepší darček z Maroka pre kohokoľvek je – koberec. Isteže, nič iné by mi ani nenapadlo…

Keď mi ich začne rozprestierať po zemi jeden za druhým, dopustím sa opäť školáckej chyby. Prejavím totiž záujem, prezentovaný kúsok je ozaj vcelku pekný. Lačný prísvit v očiach môjho sprievodcu je úvodom do druhého dejstva. Popýta sa ma na odhad ceny a keď mu popravde odvetím, že nemám ani potuchy, vybafne, že 400 eur, pričom mi ponúkne možnosť zaplatiť kartou. Som síce dojatý, ale musím ho sklamať, koberec nezoberiem. Moje „nie“ pre neho ale, pravdaže, nič neznamená. Pýta sa ma, na koľko by som produkt jeho rúk ocenil ja. Dvesto eur, strieľam od brucha, nemienim totiž nič kupovať. Vzápätí sa zopakuje situácia z obchodu môjho berberského dobrodinca. I tento štramák má pre mňa – a iba pre mňa, ako inak, keďže som toho dňa, hoci je poludnie, jeho prvý zákazník – špeciálnu ponuku: 150 eur! Nepochodí a vzápätí počúvam srdcervúci príbeh o jeho finančných ťažkostiach.

Vrcholí tretie dejstvo. Chlapík s lasičou tvárou má v očiach nefalšované slzy. Tlačím sa hore schodmi a v duchu skladám hold jeho hereckému umeniu. Na odľahčenie mu sľubujem, že sa k nemu dnes ešte určite vrátim. Horko-ťažko ma prepúšťa z podzemia a ja s úľavou kvitujem ostré marocké slnko.

Zátišie s hadmi.