Quo vadis, bodybuilding?

30. 1. 2009

V mojich prvých dvoch blogoch na M&F ONLINE som písal najmä o mimoriadne úspešnom konkurze v transformácii postavy DO FORMY S MUSCLE&FITNESS , ktorú vymyslel a už desať rokov organizuje tím nášho „Maskláča“, teda redakcia spoločnej českej a slovenskej edície časopisu M&F.

Táto súťaž mobilizuje tisíce nadšencov, ktorí s pomocou kulturistiky a s ňou súvisiaceho životného štýlu chcú vylepšiť svoje postavy, ale aj zdravie, kondíciu a životnú pohodu. (A to podľa možností aj vo svojom ďalšom živote a do čo najvyššieho veku.)

Väčšina ľudí, keď si vytýči nejaký cieľ, tak má aj nejaký vzor. Mojím vzorom – od chvíle, ako som v roku 1957 uvidel v časopise jeho fotku – bol Steve Reeves, podľa môjho názoru ešte stále jeden z najlepších kulturistov všetkých čias. Okrem perfektne symetrickej a estetickej postavy mal aj úžasnú charizmu, ktorú vyžaroval na každom kroku. Navyše to bol inteligentný človek a elegantný fešák a to nielen v plavkách, ale aj v obleku. Mal som to šťastie v živote, že som ho mohol stretnúť. Stalo sa tak 15 rokov po tom, čo ma jeho fotka inšpirovala ku kulturistickému tréningu. Po dlhom rozhovore o všeličom prišla reč aj na bodybuilding a vycítil som, že Reeves, jeden z najúžasnejších bodybuilderov všetkých čias, ktorý bol vzorom pre milióny mladých mužov po celom svete, je sklamaný a veľmi smutný z vývoja. (Už vtedy, v roku 1972!) Nebol spokojný s tým, ako to bolo ovplyvnené chémiou. Ako keby tušil alebo vedel – lebo videl hlbšie do zákulisia – ako pôjde vývoj ďalej... Môžem povedať, že vo všetkom, čo vtedy predpovedal, mal veľkú pravdu.

Už koncom 60. rokov sa začala táto aktivita rozvetvovať na bodybulding (doslova budovanie tela) a kulturistiku (podľa hesla zdravie, sila a krása). Bodybuilding prekvital najmä v USA, aj za pomoci rôznych chemických látok, ktorých používanie nikto nekontroloval. Kulturistika v Európe v tomto smere našťastie veľmi zaostávala a tak sa tieto dva podobné smery stále viacej rozchádzali. Bodybuilding (mnohí ho nazývajú aj hardcore, alebo extrémny) sa postupne vzďaľoval od pôvodnej myšlienky zdokonaľovania tela, upevňovania zdravia a rozvíjania sily. Vzďaľoval sa tak aj od antického ideálu starých Grékov („V zdravom tele zdravý duch“).

A tak sa bodybuilding v posledných rokoch oddelil od kulturistiky doslova v pravom uhle, čo je veľmi dobre vidieť na vrcholových profi súťažiach najmä v USA, kde klasicky chápaní kulturisti nemajú šancu uspieť. Deje sa tak najmä v dôsledku kritérií a spôsobu hodnotenia. Majú s tým do činenia organizátori, sponzori, samozrejme rozhodcovia, ale i fanatické obecenstvo túžiace po senzáciách...

Tá pravá kulturistika sa stala pre mnohých ľudí po celom svete životným štýlom. Znamená to pre nich život v znamení fitness. Chcú si vylepšovať alebo si aspoň udržiavať svoju formu. Chcú zároveň byť zdraví a vďaka tomu sa aj dobre cítiť – vždy zodpovedajúco svojmu veku a 365 dní do roka.

Profesionálny bodybuilding posledných desaťročí, to znamená pre jeho aktérov byť jeho otrokom a to 24 hodín denne. To pre normálneho kulturistu (o bežných smrteľníkoch ani nehovorím) nemôže byť vzorom a ideálom toho, ako žiť a ako vyzerať. Objektívny názor musí úplne jasne znieť, že väčšina súčasných predstaviteľov profesionálneho vrcholového bodybuildingu sú doslova neestetické monštrá. Lebo ako ináč možno nazvať postavy o výške cca 178 cm a s hmotnosťou nad 130 kg? Alebo keď má niekto obvod bicepsu skoro väčší ako obvod hlavy a obvod stehna viacej ako obvod pása? A ženský bodybuilding radšej ani nespomínam, lebo k tomu už nemám ani jedno pozitívne slovo...

Pred poslednou Olympiou bolo na M&F ONLINE niekoľko videozáznamov o tréningu popredných účastníkov tejto najvyššej profi súťaže, ktoré som si s veľkým záujmom pozrel. Všetci trénovali oblečení a keď skončili sériu a postavili sa, tak to boli vyslovene objemní ľudia. A pretože v oblečení svaly nevynikali, vyzerali ako zápasníci sumo, alebo dobre tuční „športovci“. No a ako vyzerajú v oblekoch, to si nechcem ani predstaviť. Pritom i oblek patrí tiež k určitej reprezentácii osobnosti, a keď si spomeniem na Steve Reevesa, tak sa musím nad dnešnými profíkmi :-)…

Je mi jasné a viem, že mnohí nad týmito mojimi výrokmi krútia hlavou a myslia si o mne svoje, že aký som „nechcem povedať čo….“. Ale aj tým by som dal rád pár tipov na rozmýšľanie. Sám som síce nedosiahol mimoriadne úspechy, ale venujem sa kulturistike už 53 rokov, videl som a skúsil som toho v mojom živote dosť. Aký-taký zmysel pre estetiku a symetriu mám už len vďaka svojej profesii architekta. A tak vás prosím, zamyslite sa aj nad mojimi slovami.

V decembrovom čísle magazínu M&F je podrobný článok o dennom režime Jay Cutlera v príprave na 45. Olympiu, ktorú aj vyhral. Vraj veľký podiel na tomto úspechu má jeho stravovací systém. Pozrime sa teda, ako jeho denný jedálniček vyzerá.

Je v ňom opísané, že Jay Cutler spotrebuje denne vyše 7600 kcal a to je 575 g bielkovín, 862 g sacharidov a 209 g tuku. Konzumuje to v priebehu dňa v siedmich jedlách – čiže ráno začne o 8.00 hodine a posledné jedlo má v noci o 01.30 a k tomu prídu ešte suplementy „pred a po“ dvoch tréningoch. Nech potrebuje na každé jedlo 21 minút, tak sú to dve a pol hodiny, ktoré strávi jedením (a to musí veľmi rýchlo jesť). Dúfam, že ako dobre zarábajúci profík má určite niekoho, kto mu tie jedlá pripravuje… Lebo ak nie, tak strávi nákupom, prípravou jedál, jedením a tréningom i dvanásť hodín denne.

Keď sa nestane nejaký zázrak, alebo sa nezmení myslenie vedenia vo svetových federáciách, tak sa pôjde naďalej po už vyšliapanej ceste stále väčších objemov, a tým po dobrom odbytišti pre rôzne a stále nové dopingové prostriedky. (Teraz nemyslím na rôzne legálne doplnky výživy.) Bodybuilding je obrovský biznis a napriek tomu sú prémie pre víťazov profesionálnych súťaží v porovnaní s inými športmi pomerne malé.

Následky týchto dopingových látok, silného odvodňovania a dokonca zväčšovania niektorých svalov implantátmi či vstrekovaním všeličoho do svalstva, aby sa ešte viac naplnilo a vylepšil sa jeho tvar, sú zatiaľ neznáme. Nie sú s tým žiadne skúsenosti, čo to urobí po niekoľkých rokoch, alebo vo vyššom veku. To už ozaj nemá nič spoločné so športom!

Jedno je už ale dokázané mnohými konkrétnymi prípadmi úmrtí a vrážd: ľudia používajúci vyššie opísané látky a metódy sú mimoriadne agresívni, nevyspytateľní a pre svoje okolie dokonca veľmi nebezpeční.

Prial by som všetkým poctivým kulturistom, aby sa v športe nepoužívali prostriedky, ktoré poškodzujú zdravie. Apeloval by som na nich, aby sa udržiavali v primeranej forme počas celého roku. Nie je dobré a prospešné, aby napríklad pri telesnej váhe 90 kg bol rozdiel vo váhe kulturistu pred súťažou a mimo súťažného obdobia 15–20 kg. S takýmito drastickými zmenami sa organizmus ťažko vyrovnáva.

Myslím si, že bodybuilding sa dostal niekam, kde nemal byť. Neviem prečo by kulturista mal byť otrokom svojho športu, musel vstávať trikrát za noc, aby sa najedol, alebo bol tak dehydrovaný, že skoro omdlieva a aby bol pred súťažou celý čas podráždený...

Pri obrovských telesných objemoch sa princíp „V zdravom tele zdravý duch“ z kulturistiky, bohužiaľ, úplne vytratil. Čo mi osobitne vadí, to sú objemné pásy a vypuklé bruchá v uvoľnenom postoji. Nehovoriac už o tom, že pri cvičení s takou telesnou váhou musí zákonite prichádzať k preťažovaniu kĺbov a šliach. Šport by mal zdravie upevňovať, nie ho poškodzovať.

Som toho názoru, že súčasná kulturistika na amatérskej úrovni je ešte stále v rámci znesiteľného v porovnaní s profesionálnou, ktorá je šialená – navyše bez dopingových kontrol a to je pomaly až trestuhodné.